Rozhodovanie EK o predĺžení ruských sankcií sľubovalo príležitosť posúdiť, či zahraničnopolitický amok premiéra má okamžité európske dôsledky.
Príležitosť zmaril Viktor Orbán, ktorý po telefonáte s Trumpom – či skôr niektorým poradcom – neuplatnil dlho avizované veto. Tým zrejme oslobodil Roberta Fica od dilemy, či sa pridať, či nepridať k Orbánovi.
Na odpoveď, či sa škandalózna výprava do Kremľa odrazí v európskom správaní Fica a následne európskom nazeraní na Slovensko, si treba počkať. Ak už sme v Bruseli, niečo prezrádza pozadie Orbánovho odstúpenia od veta.
Totiž, kým Orbán udal ako vysvetlenie „neveta“ akési vyhlásenie Komisie – k čomu Fico víťazoslávne pritakal „to je reč, ktorej Zelenskyj rozumie“ – realita je nielen, ako obvykle, celkom inde, ale navyše celkom pikantne odhaľuje, čo za krátke nohy majú argumentácie tých všetkých rusofilných „chcimírov“.
Maďarov, a s nimi všetkých kritikov EÚ, ktorí hovoria, že sankcie sú neúčinné, osprchovalo Trumpovo fakticky ultimátum: Ak Putin nebude rokovať, USA nasadia ďalšie, ešte tvrdšie sankcie.
So šokujúcou novou skutočnosťou sa Orbán vyrovnal tak, že za nevetovanie si vypýtal vyhlásenie EK o energetickej infraštruktúre, ktoré doma „predáva“ ako obrovský úspech Maďarska.
Teda toho Maďarska, ktoré Ficovu plynovú aféru so Zelenským ignorovalo. Až sa zrazu „prebudilo“ po sprche od Trumpa. Akúsi zámienku, aby nebol smiešny, že predviedol názorové salto o 180 stupňov, si Orbán vymyslieť musel.
Celý ten humbug, ako Zelenskyj „zmenil názor“, lebo umožní ukrajinský tranzit kaspického plynu, je čistá čalamáda. Zelenského pozícia bola vždy, že končí s tranzitom ruského plynu. Ruského trikrát podčiarknuté.
Proti kaspickému, o ktorom sa Fico rozhovoril po návšteve v Baku, prezident nepovedal nikdy ani slovo.
Celá „azerbajdžanská“ debata vyfučala v lete po protiargumentoch expertov. Po prvé, že na suplovanie tranzitu z Ruska bude plynu málo. Po druhé hrozí, že pôjde či môže ísť o ruský plyn v azerbajdžanskom „balení“.
To je väčšinový záver i teraz. Spoliehanie sa na oživenie ukrajinskej rúry však čelí ešte silnejšiemu protiargumentu. Cesta plynu z Azerbajdžanu na Ukrajinu vedie cez zopár stoviek kilometrov územia Ruska. To zrejme nerobí starosť Ficovi.
Ale pre každú normálnu slovenskú vládu – pokiaľ taká ešte niekedy vznikne – musí byť prechod cez Rusko geopolitické riziko takého kalibru, že celá diskusia o dodávkach z východu je nulitná.
Čo ak – napríklad – Putinovi raz napadne nepustiť cez Ukrajinu ani molekulu?
